Príbeh o nečakanom stretnutí a tichom cudzincovi PLAYERUNKNOWN'S BATTLEGROUNDS / PUBG.
Moja prvá hra sa načítava dlho. Do hry vstupujem až v momente, keď už letím, vyskakujem z lietadla. Väčšinou vedľa mňa lieta pár rovnakých chlapov. Ale možno je to len podvod?
Tentoraz vedľa mňa krúžilo 9 takýchto tiel. Ponor sa, videl som auto. Prišiel na um skvelý nápad, rozdrviť všetkých týchto chudákov. Po pristátí som nasadol do auta. Bol to starý minivan, na ktorom hippies bežne jazdia vo filmoch. Je pomalý, ale odolný voči nárazom.
Keď som išiel bližšie k miestu budúceho carmagedonu, počul som hukot druhého motora. Myšlienka buď visela, alebo sa niekto rozhodol prejsť okolo. Mýlil som sa. Druhé auto neprešlo. Začala drviť aj chudákov. S neznámym sme drvili afeka-shnikov na dvoch autách.
Po rozdrvení posledného som uviazol v priekope. Vodič neďalekého auta sa ma pokúsil naraziť. Ale po prvom pokuse sa zastavil vedľa mňa. Pravdepodobne si myslel, že to nemá zmysel, alebo možno kvôli tomu, že tiež uviazol v priekope vedľa mňa. Vystúpil som z auta vedľa jeho auta. Pokúsil sa nadviazať kontakt pomocou jazyka stlmenia vo videohrách. Napríklad skákanie znamená "jablko" a prikrčenie dvakrát znamená "som pokojný. Nestrieľajte ma." Tak som to urobil, párkrát som si sadol. Čakal na jeho reakciu.
Myslel som, že mi nerozumie. Bol som pripravený, že voči mne prejaví nejaké známky agresie. Pozrel som sa na neho, vedel, že čakám od neho nejakú spätnú väzbu. Pomaly vystúpil z auta. Znova sa na mňa pozrel a potom si párkrát sadol. Áno, odpovedal mi, síce s nejakým prízvukom v jazyku nemých, ale kontakt bol nadviazaný.
Potom sme sa s ním rozbehli po ceste a nechali sme autá za sebou. Utiekli sme, možno preto, že jeden druhému nedôveroval. Kto prvý zastaví, dostane päsť. Možno sme si to spolu mysleli, možno som si myslel, že som to len ja. Moje myšlienky však rozptýlil zvuk výstrelov. Strieľali po nás.
Kým sme bežali, niekto spustil paľbu na dva terče. Celkom predvídateľné. Dvaja neozbrojení ľudia bežiaci po ceste sú dobrým terčom na strelnicu. Mali sme šťastie, ani sme sa nezranili, ušli sme. Po dosiahnutí malých domčekov, vedľa ktorých bola motorka. Niečo z nedôvery a túžby odísť od seba, alebo možno preto, že sme boli ďaleko od zóny, a čas sa krátil, sme obaja sadli na motorku. Jedným boli cestujúci, druhým vodič.
Išli sme po ceste, až sme sa zastavili na sídlisku mestského typu, ktorého názov nepoznám. Utekali domov. Hľadali sme medzi odpadkami zlato, ktoré by nám pomohlo prežiť. Medzi týmto haraburdím som sa ocitol ako UMP. Čas sa krátil a v domoch bolo všetko naštudované, nastal čas vrátiť sa do transportu a zmeniť miesto nasadenia. Vkradla sa myšlienka nechať ho a odísť. Ale po opätovnom premýšľaní som sa rozhodol počkať.
Prišiel asi o 30 sekúnd neskôr. Namieril som na neho SMG, on na mňa. Nastal moment, ktorý by mohol zničiť naše krehké priateľstvo, len čo jeden z nás klikol ľavým tlačidlom myši. Nič sa nestalo. Obaja sme dali zbrane za chrbát a sadli na motorku. Potom som si uvedomil, že mu môžem dôverovať.
Išli sme po ceste. Vietor mi rozfúkal vlasy a ja som mávol zbraňou, teraz doľava, teraz doprava. S mojím spoločníkom sme sa hnali vpred. Ale ako to už býva, dlho to nevydržalo. Jeden z nás predsa musel skôr či neskôr zradiť toho druhého. Koniec koncov, v tejto krvavej a krutej hre by mal byť len jeden preživší. V hre, kde nemôžete nikomu dôverovať. Ale dokázali sme tieto pravidlá porušiť, boli sme ako Katniss a Peeta z Hunger Games.
Bola to medzi nami idylka, ktorá sa však skôr či neskôr musela skončiť.
A potom sa stalo niečo, čo nikto z nás nečakal. Zradila nás motorka. Motorky sú tou najzákernejšou vecou v hre. Nikdy neviete s istotou, či zomriete, keď sa naň pokúsite sadnúť, alebo či len o niečo na ceste nezakopne a neprevráti sa? Alebo sa možno rozhodne pracovať normálne a vezme vás do cieľa, ktorý potrebujete? Ktovie, tieto motorky.
Umierajúc na ceste som zomrel s úsmevom na tvári. Bol som šťastný z tejto smrti. Nikto z nás nemusel urobiť ťažkú voľbu a zastreliť toho druhého zozadu. V posledných sekundách tohto kola som o tom premýšľal a dúfal, že aj on je spokojný s týmto výsledkom udalostí. Nikdy sme s ním neprehovorili ani slovo.
Smutné je, že pri ďalších reinkarnáciách našich avatarov je šanca, že s ním budeme v jednej hre, veľmi nízka. Aj keď sa chytíme do hry, šanca na stretnutie je ešte väčšia. Ale aj keď sme sa stretli, jeden z nás toho druhého jednoducho zabije, pričom nikdy nevie, že je to ten istý tichý cudzinec.
